…napríklad The Pogues.

No dobre, koľko poznáte takých rockových hviezd, ktoré si každé ráno vytierajú prdel so smrťou? Hneď po tom, ako dopijú svoju prvú whisky, do zamdlenia urobia dve mladunké dvojičky v jednej izbe a v druhej si zapália cigaretku a nechajú sa obšťastniť tou najvášnivejšou fanúšičkou (teda aspoň pre tento deň, lebo ktohovie akú raketu prinesie zajtrajšok) a potom sadnú za gitaru a len tak mimochodom napíšu ďalší hit, ktorý budeme všetci milovať a vyspevovať si do nemoty. Možno Ozzy Osbourne je taký, alebo Lemmy Kilmister bol obdobná legenda. A Shane MacGowan z The Pogues.

Zakladatelia punk folkovej írskej hudby, ktorá v sebe kĺbi krčmovú námornícku atmosféru írskych mestečiek a nádheru gitarových grifov, stoja a padajú na jednej jedinej osobe. Shane-ovi MacGowan-ovi. Milujem tú muziku, milujem tú atmosféru. Milujem to ako spevákovi nerozumieť to bľabotanie a aká hnusná prechlastaná punková ku*va to je. The Pogues boli a sú skvelí. Klobúk dolu. Kiež by takýchto kapiel bolo viac.

Reklamy

…napríklad dva skvelé symfonické koncerty.

Ak podobne ako ja na vianoce nezapínate televízor, lebo z ublíženého ksichtu Popolušky alebo nešťastne otrepanej Perinbaby vám je na žalúdku horšie ako z toho hnusného kapra, ktorý sa neviem prečo je na Štedrú večeru, pustite si dva skvelé koncerty.

Pre fanúšikov zaklínača je to koncert z hry The Witcher 3 Wild Hunt, ktorý je ako podmas výborný a prinesie veľa spomienok na stovky hodín, ktoré ste v hre strávili (osobitne by som chcel vyzdvihnúť Ladies of the Woods v 15:30 so ženským metalovým škrekotom), alebo si pustite o nič menej skvelý koncert sumarizujúci hudbu filmov štúdia Ghibli.

Fu…a to som zabudol, že oni budú vysielať ešte aj Mrázika…

…napríklad hit “Marado Marado!”

Dobre Messi s Ronaldom sú dobrí futbalisti. Aj ten čudný brazílsky starec, ktorý má dnes kopec, no z úcty k nemu povedzme, že zaujímavých rečí, bol asi kedysi fajn futbalista. Ale dokument od Emira Kusturicu (áno fanúšikovia tohto filmového velikána práve prehltli horkú slinku) a skvelú punkovú (ale aj originálnu) verziu pesničky o samom sebe má len veľký Diego:-)

Pesničku La Mano de Dios nájdete tu (punk verzia, spieva Diego) alebo tu (pôvodná verzia).

…napríklad filmy režiséra Hajao-ho Mijazaki-ho

Filmy japonského režiséra Hajaoho  Mijazakiho sú … krásne. Keď nad tým tak rozmýšľam, tak napísať toto by bohato stačilo, a zrejme už nič príznačnejšie o nich nenapíšem. Príde mi však ako rúhanie, nespomenúť si na nich podrobnejšie. Príbehy s takým priamym ťahom do srdca, vyčariace úsmev, ktorý na perách hrá počas celého ich sledovania, si rýchle odbitie určite nezaslúžia. Čítať ďalej

…napríklad Ramchat.

Zima 2013. Podmanivá atmosféra sviatkov opantaná niečím čo mi dovtedy v slovenskej hudbe chýbalo. Duša splynutá so svetom okolo, v ušiach režú neskutočné melódie kapely Ramchat. Cítil som sa tak dobre!

Výbornú pieseň “Mor ho!” som poznal z youtube.com už skôr, a minialbum “Bes” priniesol ďalšie dve parádne piesne. Najmä “Posledný pohan” ma v čase, kedy svojimi ľadovými čižmami zadupávala zima posledné zvyšky jesene do rozmočenej pôdy, úplne očaril. Slovenské texty, plné úcty k životu a ku krajine v ktorej žijeme, zabalené do luxusne brutálneho metalového kabátika. V tom momente mi bolo jasné, že na práve počúvam niečo, na čo sa nezabúda.

Na môj vkus si slabšiu chvíľku vybral Ramchat hneď druhým albumom “Karpaty” z roku 2014. Ten nebol zlý, to vôbec nie, ale pesničky sa strašne rýchlo opočúvali a po čase mi v prehrávači ostali zase len pesničky z prvého albumu “Bes”.

To sa úspešne podarilo zmeniť tretiemu v poradí, v roku 2016 vydanému albumu “Atrana”. Tu už sa nejednalo o minialbum s pár piesňami ale o plnohodnotný trištvrtehodinový nárez perfektnej muziky. Pecky ako “Sila ducha”, či hitovka “Perún hromom žehná nás” mi aj dnes, po desiatkach a desiatkach počutiach spôsobujú tú istú radosť, ako keď som ich počul prvýkrát.

Hádam najlepší album, aký Ramchat vydali, je minuloročný “Nepočaria!”. Každá pesnička z neho ja nádherným kúskom k doplneniu bytia v tomto nádhernom svete pre každého, kto mu otvorí svoje srdce. A to nie je málo. Bez hudby Ramchat by môj život nikdy nebol taký akým je dnes. Ramchat mu dodal niečo, to také klasické, neuchopiteľné niečo, o čom som doteraz ani netušil, že mi chýba, ale teraz už viem, že nechcem bez toho žiť. Nikdy.

Oficiálny youtube kanál kapely Ramchat.

…napríklad najlepšia moderná vianočná pesnička.

Ktorú tomuto svetu museli priniesť až pankáči. Britsko-írska kapela The Pogues vo svojej tvorbe pretkáva klasický punk zlatými niťami melódií írskej folkovej hudby. Výsledok je unikátny a skvelý.

Ako to už býva, jedna pesnička prerástla meno kapely a stala sa z nej jedna z najpopulárnejších moderných vianočných pesničiek. Za úspechom “Fairytale Of New York” stojí práve fakt, že ju stvorila kapela, ktorá takýto typ pesničiek netvorila vlastne nikdy. A výsledok je ohromujúci. Či už v originálnej verzii s Kirsty MacColl z roku 1987, spomienkovej verzii po tridsiatich rokoch s Ellou Finer, alebo v mnohých mnohých cover verziách, z ktorých je mojou najobľúbenejšou tá od Amy MacDonald (aj to skôr pre samotnú Amy, ktorej hudbu mám rád, ako kvôli tomu, že by to bola nejaká skvelá verzia).

Ak budete mať chuť na trochu inú vianočnú pesničku, tak skúste “Fairytale Of New York”. Aspoň pre mňa, sa jednalo o lásku na prvé počutie.