Kniha

…napríklad sladká pomsta.

Posted on

V poradí piata kniha švédskeho autora Jonasa Jonassona, Sladká pomsta, mi spravila sladké vianoce. Čítal som ju v českom preklade Hany Švolbovej a na moje prekvapenie som sa skvelo bavil. Na prekvapenie preto, lebo podobne ako pri iných autorových knihách, aj tu ostáva šablóna rovnaká a vtipné situácie vznikajú z vycibrených dialógov a sú založené na stretoch kultúr a rôznych skupín ľudí, ale v tomto prípade všetko fungovalo na jednotku s hviezdičkou..

Přesvědčit někoho, kdo skoro nepřemýšlí, aby si něco rozmyslel, zvládnou jen ti nejlepší.

Opäť sme na chvíľočku zavítali do Afriky, aj keď tenktokrát na trochu dlhšiu; vo Švédsku je zima a policajti pred dôchodkom; a whisky sa tu mení za dobytok. Každá jedna postava má svoje miesto a je skvelá. Jediné čo ma trochu mrzelo bola tá “nehoda” pred koncom knihy. Prišla mi trochu prvoplánová, ale zase bol na nej postavený celý perfektný záver, takže v poriadku, môže byť.

Bible je dobrá v tom, že si často protiřečí. Člověk si může vybrat to, co se v dané situaci hodí nejlépe.

V knihe sledujeme zamotané osudy hrdinov založené na ich radikálne rôznych motiváciách okolo spoločnosti Sladká pomsta. Tá robí presne to, čo má v názve, teda drobné službičky pre svojich klientov. Akurát, žiadna z tých službičiek nie je úplne drobná a keď do hry prichádza do hry nechcený, nevlastný a zrejme vôbec nie syn hlavného “záporáka”, jeho bývalá manželka a domorodý rovnako tak nie otec nechceného, nevlastného syna roztáča sa kolotoč neuveriteľných náhod a nedorozumení, ktoré vyúsťujú do jednej vtipnejšej situácie ako druhej. Presne tak ako sme u Jonassona zvyknutý. Jednotka s hviezdičkou:-)

…napríklad Pasáž.

Posted on

Pasáž je kniha švédskeho ilustrátora Simona Stålenhaga. Jedná sa zbierku kresieb poprepájaných textom tvoriacich sci-fi príbeh o putovaní dvoch súrodencov na kulisách umierajúceho sveta. Sila obrazov je o niekoľko tried nad textom. Ten je viacmenej do počtu, pritom príbeh vôbec nie je nezaujímavý, práve naopak. Veľmi pekne ukazuje zrkadlo dnešnej dobe a internetovej závislosti ktorá okolo nás vytvára virtuálny svet, taký krásny, taký podmanivý…

Niežeby som chcela zachádzať do nepodstatných detailov, lenže vo fyzickej realite často o všetkom rozhodujú práve detaily, a to je fakt, s ktorým sa treba zmieriť.

Kniha vyšla v preklade Milana Žitného vo vydavateľstve Lindeni v roku 2018.

…napríklad náhodné úvahy.

Posted on

Náhodné útvary je kniha krátkych novinových článkov známej talianskej spisovateľky Eleny Ferranteovej (ktohovie akého záporáka by zo mňa vo svojich knihách asi spravila keby videla ako majetnícky mužsky som jej priradil koncovku ová za meno:-)) ktoré písala v priebehu roka 2018 pre noviny Guardian.

Romány, ak sú pôsobivé, používajú klamstvá, aby povedali pravdu. Zato trh s informáciami má vo vojne o publikum tendenciu čoraz viac premieňať najneznesiteľnejšie pravdy na vášnivé románové klamstvá poskytujúce potešenie.

A ako to už pri takomto type knihy býva, mnohé z esejí sú dobré, až skvelé, iné zase slabšie, až by niekto povedal, že zbytočné. Je ich tu však ozaj mnoho (50), a známa pravda je, že čo sa páči jednému, nemusí sa inému a naopak.

Smiech je len krátky, veľmi krátky výdych úľavy. Neverím – a nikdy som ani neverila –, že dokáže ukončiť útlak moci. Žiadna moc nikdy neustúpila pred smiechom. Výsmech síce popudzuje mocných, ale nepochová ich.

Autorka je však výborná spisovateľka a myšlienky v knihe určite stoja za rozšírenie obzorov. Či už zabŕdneme do politiky, spoločenských tém, feminizmu, alebo tomu, čo je pre mňa vždy najsilnejšie.  “Krátke pramienky atramentu” osobnej spovede, vďaka krorým pred vami ožíva osoba autora nasledovaným tým niečím nevysloveným, neuchopiteľným, čo sa pohne aj vo vašej duši.

Častejšie mlčíme zo strachu alebo keď niečo ticho odobrujeme. Môžete mlčanie kritizovať, koľko chcete, ale má tú výhodu, že je jasnou voľbou. No keď sa rozhodneme ho prerušiť a prehovoríme, treba to doviesť do konca bez vykrúcania sa, bez vyparenia sa, bez pohodlného vynechávania.

Kniha vyšla v slovenskom preklade Ivany Dobrakovej v roku 2019 v nakladateľstve Inaque.

…napríklad Vánice.

Posted on Updated on

So zimou to vonku nevyzerá najlepšie, takže si ju simulujeme pitím bylinkových čajov a cmúľaním rovnako ladených cukríkov, hraním všetkých troch dielov Syberie, pozeraním Wind River  a čítaním kníh zameraných na problematiku snehu, Vianoc a tak nejako.

Jít proti větru, překonávat veškeré překážky, všechny nesmysly a všechna nedopatření, směrovat stále dopředu, nikoho a ničeho se nebát, jen jít a jít svou cestou, vstříc svému osudu, jít nezlomně, jít umíneně. Právě v tom spočívá smysl našeho života.

Kniha Vánice ruského spisovateľa Vladimira Sorokina vyšla v roku 2010 a ponúka pitoreskný príbeh lekára a jeho sluhu a päťdesiatich koníkov….ehm.

Je to jedna z tých kníh, ktorá sa nečíta kvôli deju (v podstate celý čas len sneží a postavy putujú búrkou z miesta A do miesta B, aj keď aj to je pekná metafora o odchode z jedného fyzického miesta a príchode do úplne iného stavu mysle ako bol na začiatku), ale kvôli psychike postáv a opisu ich správania. Kniha ponúka stret rôznych svetov, v ktorých sa pohybujú do extrému vyhnané charaktery a miestami hraničí s fantastikou, aj keď aj to je otázne. Veď čo môže pripadať nereálne jednému, iný môže chápať ako pevný bod vesmíru.

Chovanie postáv, či už inteligencie, alebo klasických “robotníkov” vidíme v častejšej alebo zriedkavejšej forme všade okolo nás. Denno-denne. Kniha je krásnym odtlačkom nášho slovanského sveta. Až je z toho človeku smutno.

…napríklad príbehy z Elm Haven.

Posted on

Elm Haven je zatiaľ dvojdielna séria príbehov od amerického spisovateľa Dana Simmonsa, ktorú napísal a vychádzala v rokoch 1991 až 2002. Prvý diel s názvom Temné léto (vyšlo vo vydavateľstve Laser-books v roku 2012, resp. v 1999 vo vydavateľstve Perseus) som čítal už dávnejšie a teraz nám konečne vyšiel vo Fobose (preklad Milan Žáček, podobne ako predtým Laser) druhý diel.

Zase jsem to podělal. Všechno co jsem neztartil jsem podělal. A všetko co jsem ztratil, jsem ztratil protože jsem to podělal.

Na prvý diel si spomínam ako na výlet opantaný fantastickou atmosférou šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia plný detských dobrodužstiev a výprav. Spomínam si naňho ako na knihu, ktorá v sebe niesla pečať dnes už strateného života. A ešte ako na riadne nabušený horor:-)

Všechno co jsem ztratil, jsem ztratil proto, že jsem to posral. Není to ničí chyba, můžu si za to sám. Myslím, že jsem celý život ztrávil úsilým být někým jiným, nebo čekáním, až se stanu sám sebou, aniž jsem vědel, jak toho dosáhnout. Dostal jsem se příliš daleko, až na toto místo, a neznám cestu zpět.

Druhý diel s názvom Zimní přízrak ponúka podstatne komornejší príbeh. Aj ten je však nabitý atmosférou a napätím. Odľahčené scény striedajú tie hororové, ale knihe vládne pútavo napísaný monológ myšlienok hlavného hrdinu.

Kniha je kratšia ako prvý diel, rýchlo odsýpa a veľmi dobre sa číta. Namiesto partie chlapcov sa zameriava len jedného z nich. Keď nad tým tak rozmýšľam, zo živých ostal asi iba ten traktor. Celkovo kniha pôsobí akoby si Simmons pripravoval premostenie na ďalší veľký príbeh z tohto prostredia ale aj keď nie. Máme predsa fantáziu a cesta na konci príbehu nekončí, ale začína.

…napríklad kniha Svět podle Clarksona.

Posted on

Kniha Svět podle Clarksona vyšla v českom preklade Aleša Drobeka v roku 2016 vo vydavateľstve Dokořán. Obsahuje niekoľko desiatok spoločenských (nie automobilových) komentárov tohto hlučného Angličana, ktorý podľa vlastných slov okrem “řvaní” vie ešte tak točiť volantom:-)

Jenže náš čas na zemi je extrémně krátký, a tak se musíte hnát neustále vpřed a nikdy si nic nedepírat.

A ešte vie sakramentsky dobre písať. Kniha je plná kratučkých fejtónikov, pri ktorých sa budete kráľovsky baviť.

Když něčemu nerozumíme, nestrkáme do toho nos.

Jedná sa výborné, trefné a vtipné jednohubky plné nekorektných komentárov a názorov. Veď práve kvôli  schopnosti výstižne a rozumne pomenovať problémy dnešného bytia je Jeremy Clarkson tak populárny. Niekedy na to ide len tak zľahka, inokedy sarkasticky, a z času na čas vcelku brutálne. A tak je to správne.

Moc dnes mají v rukách jedinci, ktorým chybí obyčejná lidská soudnost, logika a soucit.

Ak nepatríte medzi urážlivé typy, lebo Jeremy určite spomenie aj nejakú tému, ktorá sa vás dotkne, a radi by ste sa aspoň nachvíľu otočili chrbtom k stigme dnešnej doby a to strachu spraviť si z niekoho srandu aby sa náhodou neurazil, tak je táto kniha trefou do čierneho a budete sa veľmi dobre baviť.

Tak už to skrátka na světe chodí, že čas zmírní každou hořkost a nenávist.

…napríklad Řekni lituji.

Posted on

Kniha Řekni Lituje prvá kniha austrálskeho spisovateľa Michael Robotham o psychológovi Josephovi O’Loughlinovi, ktorú som čítal. A musím povedať, že na bežný krimiromán ma celkom potešila a zrejme nebudem váhať prečítať si aj ostatné knihy série.

 „Jasně, no, víte, co se říká o náhodách… některé z nich je třeba pořádně naplánovat.“

Jedná sa napínavú a svižnú kriminálku v ktorej mi nevadili ani postavy, ani dej, ani kurzívou písané prestrihy medzi obeťami a aktuálnym dejom a kupodivu mi nevadila ani minulosť hlavných hrdinov, ktorá zvykne v takých knihách vytáčať do biela.

Říká se, že když je člověk mladej, pláče slzy bolesti, když je starej, pláče slzy radosti. Proto chci bejt dospělá.

Knižka sama o sebe je taká jednohubka. Dejovo nám sneží, sem tam niekto umrie, sem tam niekto pomudruje a sem tam sa niekto s niekým vyspí. Zbierka hrdinov je tradičná. Policajti, súdny lekáti, právnici, celá zbierka tradičných osôb a osôbok, aké od takejto knihy viacmenej očakávame.

Nehledám výmluvy. Přemýšlím, jak to zmáknout. Vítězové se nevymlouvají.”

Kniha vyšla v českom preklade Alexander Neumann v roku 2015 vo vydavateľstve MOBA.

Pravda je přeceňovaná kvalita. Lži dělají nudný svět mnohem zajímavějším.

…napríklad komixy zo sveta Zaklínača.

Posted on Updated on

Krásny darček pre všetkých fanúšikov zaklínača, ktoré síce potešia viac fanúšikov herného ako knižného zaklínača, pripravila spoločnosť Dark Horse.

Jedná sa o komixy s našimi obľúbenými hrdinami, ktoré sú nádherne ilustrované a ich príbehy bavia. K dnešnému dňu sa jedná o štyri diely a to Sklenený dom, Líščie deti, Prekliatie vrán a Z mäsa a ohňa. Prvé dva diely má na svedomí dvojica Paul Tobin a Joe Querio, druhého menovaného v treťom diely vymenil Piotr Kowalski a štvrtý diel majú na svedomí dámy Aleksandra Motykova a Marianna Strychowska.

Kvalita dielov je bohužiaľ veľmi stagnujúca. To čo sa mi páčilo na prvom príbehu už žiadny z nich nezopakoval a ten posledný som už len tak preletel, pobavil a potešil sa a založil.

Napriek tomu som sa jedná o ideálny darček, alebo doplnenie knižnice, fanúšikovi tejto skvelej fantasy.

…napríklad Hollow man od Dana Simmonsa.

Posted on Updated on

Kniha z roku 1992, ktorá u nás vyšla pod názvom Pustá duše.

Na okamžik jsou ve vesmíru sami. Gallino tělo, Jeremiho tělo…a pak slplynou v jedinou bytost, která nepatří ani jendomu z nich.

Odhliadnuc od toho, že Dan Simmons neskame nikdy, táto kniha patrí medzi komornejšie z jeho kníh, ale obsahuje scény, ktoré sú o to silnejšie.

Nemám rada malé sráče, co se chovají jako velcí sráči jen proto, že maj nějakou moc.

Keby som túto knihu čítal v čase vydania, považoval by som za úplne skvelú. Čítanie myšlienok, hrátky s psychikou, rôzne časové roviny a alternatívne vesmíry a životy. Dnes som však knihu bral ako tagický príbeh hľadania šťastia v živote. A že sme si tak trochu, tak trochu dosť, pomohli sci-fi rovinou, je vlastne len taký bonus navyše. Pekný príbeh.

Byla si výplodem mojí fantazie, stejně jako jsou samotné naše osobnosti výplodem našich fantazií.

Kniha u nás vyšla v roku 2019 v nakladateľstve Mystery Press a preklade Alžběty Lexovej.

…napríklad Silmarillion.

Posted on

Všetci, ktorí vedia o čom je reč, sa možno opýtajú: “A prečo nie celé dielo J.R.R. Tolkiena? Alebo niečo známejšie z jeho tvorby?” Nuž, jednoduchá odpoveď. Všetko zo Stredozeme je skvelé…ale knihy, ktoré pre mňa znamenajú všetko, a to tak, že úplne všetko, sú len dve. A z toho jednu ani nenapísal JRR Tolkien. Silmarillion a Atlas Středozemě. Všetko ostatné…viem, že je to rúhačstvo…ale je až pod nimi. Ďaleko pod nimi.

Ale úsvit je krátky a den velmi často nesplní, co sliboval.

Atlas je jasný, a za všetko môže moja posadnutosť mapami a túlaním sa, ale povedzme si úprimne, Silmarilion nie je jedna z tých kníh, ktorá by sa čítala jedným dychom. Nie je ani jedna z tých, ktorá by obsahovala vycibrené rozhovory, či dychberúci vývoj postáv. A ani jedna z tých, ktorú by si záujemca o dielo JRR Tolkiena kúpil ako prvú. A pritom je o to viac strhujúcejšia.

Pri všetkých tých Hobbitoch, Pánoch prsteňov, Nedokončených príbehoch, Húrinovych deťoch a ďalších príbehoch a básniach zo začarovanej ríše si totiž veľmi rýchlo uvedomíte, že sila Tolkienovho diela netkvie ani tak v jazykovej ekvilibristike a hlbokých myšlienkach, ale to čím vás zadupe do zeme ultimátnym spôsobom je história sveta, národy, jazyky, geografia… Druhou vecou, ktorou si Tolkien v ničom nezadá v gréckymi majstrami, je vykreslenie tragických osudov postáv.

A všetko toto sa, v kryštalicky čistej podobe, a bez zbytočných omáčok, volá – Silmarillion.

Neboť ti, kdo chtejí bránit autoritu před vzbouřením, nesmějí se sami bouřit.

Možno práve aj absencia štandardného literárneho poňatia spôsobila, že som si z faktografickej lúky žiariacej svetlom Silmarillov tak obľúbil príbehy Noldor, Sindar, druhorodených….a tak vôbec. Tolkien v tejto knihe vytvoril neskutočný, ale o to uveriteľnejší mýtus, ktorého epickosť prakticky nemá obdobu. Tragickosť a bezútešnosť osudov postáv a príbehov dokresľuje atmosféru, ktorá sa vám zavŕta až do drene kostí a už ju z tela nedostanete.

Áno, no dobre, môžme polemizovať nakoľko sa Tolkien nechal ovplyvňovať rôznymi existujúcimi mýtami, najmä niektoré severské, ktoré som čítal boli teda dosť podobné príbehom zo Stredozeme, ale on dokázal vytvoriť kompaktný celok, ktorý nielenže dáva zmysel, ale doslova sa doňho zamilujete.

A Tolkienove poňatie elfov tomu celému dodáva tú povestnú zlatú korunku. Teda zlatú…korunu zdobenú svetlom valinorských stromov Telperiona a Laurelina.