Kniha

…napríklad Tři okamžiky exploze.

Posted on

Čitať knihy Chinu Miévilla nie je nikdy jednouché. A to ani tie, ktoré majú dej a občas dávajú aj zmysel. Tři okamžiky oxploze je pomerne rozsiahla zbierka poviedok, ktorá túto skutočnosť nijako nevylepšuje. Jedná sa totiž o slovné obrazy. Fakt, nepil som. To sa pri Miévillovy ani nedá. Alebo možno dá? Hm…že by som potom objavil nejaký skrytý význam? No neviem.

Poviedky vám doslova v hlave namaľujú nejaký obraz. Často ani nemajú dej a na niečo ako spád a častokrát ani zmysel sa tu nehrá. Ak sa vám nejaký obraz zapáči, verte mi, že vám ostane v hlave naveky. Ak nie, jednoducho otočíte stranu ďalej a začítate sa do nasledujúcej poviedky. Vlastne – Také jednoduché je to. A že čítať Miévilla je zložité, phe.

Někdy sami sebe možná překvapíme. Poslušnost se pojí s riziky, stejně jako neposlušnost, a zdá se, že člověk riskuje je to, co je ochotný stratit

Knihu vydal v roku 2019 Laser-Books v preklade Milana Žáčka

… napríklad Osada.

Posted on Updated on

Kniha ruského autora Kirilla Bulyčova z roku 1988 rozpráva príbeh skupiny stroskotancov na neznámej planéte.

Papír – a to dokonce i čistý list – byl kouzelným způsobem spjatý s vědomostmi.

Jedná sa o klasický príbeh prežitia, ktorý je sprvu extrémne ťažkopádny, avšak časom, aj s prispením iných postáv, začne dominovať najmä po stránke ľudskosti a v nádeji, ktorú prežívame spoločne s hlavnými hrdinami.

„Neuvědomuje si, že nepatří sám sobě. Že jsou v životě chvíle, kdy člověk nemá právo patřit jenom sám sobě. Stává se to tehdy, když na jeho počínání závisí osudy jiných lidí.“

Som rád, že sa kniha ku mne dostala. Nejednalo sa síce o žiadny literárny gurmánsky zážitok, Bulyčov humanizmus je niečo čomu som rád podal ruku a nebudem váhať zopakovať si to pri nejakej inej knihe.

…napríklad sladká pomsta.

Posted on

V poradí piata kniha švédskeho autora Jonasa Jonassona, Sladká pomsta, mi spravila sladké vianoce. Čítal som ju v českom preklade Hany Švolbovej a na moje prekvapenie som sa skvelo bavil. Na prekvapenie preto, lebo podobne ako pri iných autorových knihách, aj tu ostáva šablóna rovnaká a vtipné situácie vznikajú z vycibrených dialógov a sú založené na stretoch kultúr a rôznych skupín ľudí, ale v tomto prípade všetko fungovalo na jednotku s hviezdičkou..

Přesvědčit někoho, kdo skoro nepřemýšlí, aby si něco rozmyslel, zvládnou jen ti nejlepší.

Opäť sme na chvíľočku zavítali do Afriky, aj keď tenktokrát na trochu dlhšiu; vo Švédsku je zima a policajti pred dôchodkom; a whisky sa tu mení za dobytok. Každá jedna postava má svoje miesto a je skvelá. Jediné čo ma trochu mrzelo bola tá “nehoda” pred koncom knihy. Prišla mi trochu prvoplánová, ale zase bol na nej postavený celý perfektný záver, takže v poriadku, môže byť.

Bible je dobrá v tom, že si často protiřečí. Člověk si může vybrat to, co se v dané situaci hodí nejlépe.

V knihe sledujeme zamotané osudy hrdinov založené na ich radikálne rôznych motiváciách okolo spoločnosti Sladká pomsta. Tá robí presne to, čo má v názve, teda drobné službičky pre svojich klientov. Akurát, žiadna z tých službičiek nie je úplne drobná a keď do hry prichádza do hry nechcený, nevlastný a zrejme vôbec nie syn hlavného “záporáka”, jeho bývalá manželka a domorodý rovnako tak nie otec nechceného, nevlastného syna roztáča sa kolotoč neuveriteľných náhod a nedorozumení, ktoré vyúsťujú do jednej vtipnejšej situácie ako druhej. Presne tak ako sme u Jonassona zvyknutý. Jednotka s hviezdičkou:-)

…napríklad Kenozoikum.

Posted on Updated on

Knihy ruského spisovateľa Sergeja Lukjaněnka mám veľmi rád. Majú spád, sympatické postavy, zaujímavý dej a aký taký spoločenský presah. Najmä v našich končinách sú trápenia ruských hrdinov veľmi dobre známe.

Básníci se od normálních lidí liší právě tím, že si vymýšlejí utrpení tam, kde žádné není

Kenozoikum je druhý diel v sérii o Kvazi a vlastne je kvalitou presne taký istý ako diel prvý. Autor pekne rozvíja pôvodnú myšlienku fungovania kvazi a ľudí. Nudiť sa tu určite nebudete.

Na začátku dvacátého prvního století byl svět plný úplně zbytečných lidí, kteří jen předstírali, že dělají něco užitečného. A ukázalo se, že se lidstvo dokáže docela dobře obejít bez nich.

Kniha vyšla u nás vo vydavateľstve Argo/Triton v preklade Konstantina Šindeláře v roku 2018.

…napríklad Pasáž.

Posted on

Pasáž je kniha švédskeho ilustrátora Simona Stålenhaga. Jedná sa zbierku kresieb poprepájaných textom tvoriacich sci-fi príbeh o putovaní dvoch súrodencov na kulisách umierajúceho sveta. Sila obrazov je o niekoľko tried nad textom. Ten je viacmenej do počtu, pritom príbeh vôbec nie je nezaujímavý, práve naopak. Veľmi pekne ukazuje zrkadlo dnešnej dobe a internetovej závislosti ktorá okolo nás vytvára virtuálny svet, taký krásny, taký podmanivý…

Niežeby som chcela zachádzať do nepodstatných detailov, lenže vo fyzickej realite často o všetkom rozhodujú práve detaily, a to je fakt, s ktorým sa treba zmieriť.

Kniha vyšla v preklade Milana Žitného vo vydavateľstve Lindeni v roku 2018.

…napríklad norské drevo.

Posted on Updated on

Veľmi pekné osobné rozprávanie o živote, vzťahoch, prechode z detstva do dospelosti. Kniha dejovo jednoduchá, ktorej sila sa skrýva medzi riadkami a maľba slov vytvára prenádherný obraz, ktorý dokáže osloviť mnohých z nás.

Byla mnohem krásnější, než jakou jsem si ji pamatoval. Chtěl jsem jí to nějak dát najevo, ale nevěděl jsem jak, a tak jsem radši neříkal nic.

Jednoducho preto, lebo sa ňom nájdu.

Kniha autora Harukiho Murakamiho vyšla v roku 1985 a od vtedy bola preložená do viac ako 36 jazykov a stále tvorí jeden z bestsellerov, ktorým nemôžete nič pokaziť.

Kdybych četl to, co všichni ostatní, nakonec bych ještě začal i uvažovat jako všichni ostatní.

…napríklad náhodné úvahy.

Posted on

Náhodné útvary je kniha krátkych novinových článkov známej talianskej spisovateľky Eleny Ferranteovej (ktohovie akého záporáka by zo mňa vo svojich knihách asi spravila keby videla ako majetnícky mužsky som jej priradil koncovku ová za meno:-)) ktoré písala v priebehu roka 2018 pre noviny Guardian.

Romány, ak sú pôsobivé, používajú klamstvá, aby povedali pravdu. Zato trh s informáciami má vo vojne o publikum tendenciu čoraz viac premieňať najneznesiteľnejšie pravdy na vášnivé románové klamstvá poskytujúce potešenie.

A ako to už pri takomto type knihy býva, mnohé z esejí sú dobré, až skvelé, iné zase slabšie, až by niekto povedal, že zbytočné. Je ich tu však ozaj mnoho (50), a známa pravda je, že čo sa páči jednému, nemusí sa inému a naopak.

Smiech je len krátky, veľmi krátky výdych úľavy. Neverím – a nikdy som ani neverila –, že dokáže ukončiť útlak moci. Žiadna moc nikdy neustúpila pred smiechom. Výsmech síce popudzuje mocných, ale nepochová ich.

Autorka je však výborná spisovateľka a myšlienky v knihe určite stoja za rozšírenie obzorov. Či už zabŕdneme do politiky, spoločenských tém, feminizmu, alebo tomu, čo je pre mňa vždy najsilnejšie.  “Krátke pramienky atramentu” osobnej spovede, vďaka krorým pred vami ožíva osoba autora nasledovaným tým niečím nevysloveným, neuchopiteľným, čo sa pohne aj vo vašej duši.

Častejšie mlčíme zo strachu alebo keď niečo ticho odobrujeme. Môžete mlčanie kritizovať, koľko chcete, ale má tú výhodu, že je jasnou voľbou. No keď sa rozhodneme ho prerušiť a prehovoríme, treba to doviesť do konca bez vykrúcania sa, bez vyparenia sa, bez pohodlného vynechávania.

Kniha vyšla v slovenskom preklade Ivany Dobrakovej v roku 2019 v nakladateľstve Inaque.

…napríklad Vánice.

Posted on Updated on

So zimou to vonku nevyzerá najlepšie, takže si ju simulujeme pitím bylinkových čajov a cmúľaním rovnako ladených cukríkov, hraním všetkých troch dielov Syberie, pozeraním Wind River  a čítaním kníh zameraných na problematiku snehu, Vianoc a tak nejako.

Jít proti větru, překonávat veškeré překážky, všechny nesmysly a všechna nedopatření, směrovat stále dopředu, nikoho a ničeho se nebát, jen jít a jít svou cestou, vstříc svému osudu, jít nezlomně, jít umíneně. Právě v tom spočívá smysl našeho života.

Kniha Vánice ruského spisovateľa Vladimira Sorokina vyšla v roku 2010 a ponúka pitoreskný príbeh lekára a jeho sluhu a päťdesiatich koníkov….ehm.

Je to jedna z tých kníh, ktorá sa nečíta kvôli deju (v podstate celý čas len sneží a postavy putujú búrkou z miesta A do miesta B, aj keď aj to je pekná metafora o odchode z jedného fyzického miesta a príchode do úplne iného stavu mysle ako bol na začiatku), ale kvôli psychike postáv a opisu ich správania. Kniha ponúka stret rôznych svetov, v ktorých sa pohybujú do extrému vyhnané charaktery a miestami hraničí s fantastikou, aj keď aj to je otázne. Veď čo môže pripadať nereálne jednému, iný môže chápať ako pevný bod vesmíru.

Chovanie postáv, či už inteligencie, alebo klasických “robotníkov” vidíme v častejšej alebo zriedkavejšej forme všade okolo nás. Denno-denne. Kniha je krásnym odtlačkom nášho slovanského sveta. Až je z toho človeku smutno.

…napríklad príbehy z Elm Haven.

Posted on

Elm Haven je zatiaľ dvojdielna séria príbehov od amerického spisovateľa Dana Simmonsa, ktorú napísal a vychádzala v rokoch 1991 až 2002. Prvý diel s názvom Temné léto (vyšlo vo vydavateľstve Laser-books v roku 2012, resp. v 1999 vo vydavateľstve Perseus) som čítal už dávnejšie a teraz nám konečne vyšiel vo Fobose (preklad Milan Žáček, podobne ako predtým Laser) druhý diel.

Zase jsem to podělal. Všechno co jsem neztartil jsem podělal. A všetko co jsem ztratil, jsem ztratil protože jsem to podělal.

Na prvý diel si spomínam ako na výlet opantaný fantastickou atmosférou šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia plný detských dobrodužstiev a výprav. Spomínam si naňho ako na knihu, ktorá v sebe niesla pečať dnes už strateného života. A ešte ako na riadne nabušený horor:-)

Všechno co jsem ztratil, jsem ztratil proto, že jsem to posral. Není to ničí chyba, můžu si za to sám. Myslím, že jsem celý život ztrávil úsilým být někým jiným, nebo čekáním, až se stanu sám sebou, aniž jsem vědel, jak toho dosáhnout. Dostal jsem se příliš daleko, až na toto místo, a neznám cestu zpět.

Druhý diel s názvom Zimní přízrak ponúka podstatne komornejší príbeh. Aj ten je však nabitý atmosférou a napätím. Odľahčené scény striedajú tie hororové, ale knihe vládne pútavo napísaný monológ myšlienok hlavného hrdinu.

Kniha je kratšia ako prvý diel, rýchlo odsýpa a veľmi dobre sa číta. Namiesto partie chlapcov sa zameriava len jedného z nich. Keď nad tým tak rozmýšľam, zo živých ostal asi iba ten traktor. Celkovo kniha pôsobí akoby si Simmons pripravoval premostenie na ďalší veľký príbeh z tohto prostredia ale aj keď nie. Máme predsa fantáziu a cesta na konci príbehu nekončí, ale začína.

…napríklad kniha Svět podle Clarksona.

Posted on

Kniha Svět podle Clarksona vyšla v českom preklade Aleša Drobeka v roku 2016 vo vydavateľstve Dokořán. Obsahuje niekoľko desiatok spoločenských (nie automobilových) komentárov tohto hlučného Angličana, ktorý podľa vlastných slov okrem “řvaní” vie ešte tak točiť volantom:-)

Jenže náš čas na zemi je extrémně krátký, a tak se musíte hnát neustále vpřed a nikdy si nic nedepírat.

A ešte vie sakramentsky dobre písať. Kniha je plná kratučkých fejtónikov, pri ktorých sa budete kráľovsky baviť.

Když něčemu nerozumíme, nestrkáme do toho nos.

Jedná sa výborné, trefné a vtipné jednohubky plné nekorektných komentárov a názorov. Veď práve kvôli  schopnosti výstižne a rozumne pomenovať problémy dnešného bytia je Jeremy Clarkson tak populárny. Niekedy na to ide len tak zľahka, inokedy sarkasticky, a z času na čas vcelku brutálne. A tak je to správne.

Moc dnes mají v rukách jedinci, ktorým chybí obyčejná lidská soudnost, logika a soucit.

Ak nepatríte medzi urážlivé typy, lebo Jeremy určite spomenie aj nejakú tému, ktorá sa vás dotkne, a radi by ste sa aspoň nachvíľu otočili chrbtom k stigme dnešnej doby a to strachu spraviť si z niekoho srandu aby sa náhodou neurazil, tak je táto kniha trefou do čierneho a budete sa veľmi dobre baviť.

Tak už to skrátka na světe chodí, že čas zmírní každou hořkost a nenávist.