PC Hry

…napríklad Lost Words: Beyond the Page.

Posted on Updated on

Ak máte radi písanie denníkov, hry so slovíčkami a nemáte nič proti kreatívnemu zabíjaniu času pri nejakej tej počítačovej hre, určite hoďte očkom na hru Lost Words: Beyond the Page štúdia Sketchbook Games.

Jedná sa o pekne kreslenú logickú adventúru, ktorá sa skladá z dvoch častí. Jednou je jednoduchá skákačka po stránkach denníka, kde odkrývaním slov skladáte príbeh a posúvate sa medzi stránkami a druhou je už bežne vyzerajúca 2D hra, ktorá je ozvláštnená zbieraním a používaním kúzelných slov, ktorými si pomáhate pri interakcii s prostredím.

Hra má príjemnú grafiku a pohodovú hrateľnosť. Zatiaľ nám na PC vyšlo len demo, ktoré som si s chuťou prešiel 3x a už sa teším na plnú hru:-)

…napríklad Star Wars Jedi: Fallen Order.

Posted on

Každý z nás má hviezdne vojny rád kvôli niečomu inému. Musím sa priznať, že čím som starší, tým tým viac je pre mňa magická romantika rytierov Jedi a svetelných mečov odviata galaxiou, a ani tí ikonický bieli imperiálny šašovia na čele s hlavným astmatikom ma už tak neberú, ale ak niečo môžem a to v akomkoľvek množstve, tak je to famózna výpravnosť hviezdnych vojen, ktorá mi zakaždým spraví dobrú náladu.

Prvý herný časopis, ktorý som si kúpil bolo Score s Tie Fighterom na prednej strane a áno, jeden z dôvodov kúpy bol práve ten Tie Fighter na prednej strane a príslušná recenzia vo vnútri. Časom sa však SW hry začali vytrácať a zažili sme aj pomerne dosť dlhé obdobie sucha. Najprv sme všetci chceli nový KOTOR alebo Jedi Knight hru po čase by stačila aj nejaká obyčajná vesmírna striekačka a na konci by sme prijali aj podmorské plávanie s Jar Jar-om a delfínmi, len aby sme si niečo zo obľúbeného sveta mohli zahrať.

Našťastie sa karta obrátila a dnes sa na neexistenciu (nechcem povedať na nedostatok, rpg alebo strieľačka stále chýba) dobrých Star Wars hier nemôžme sťažovať.

Hra Tombraider typu s názvom Fallen Order vyšla v roku 2019 a pripravilo ju Respawn studio známe z hier ako Apex Legends, či Titanfall. A je to dobrá hra. Z hľadiska hrateľnosti nečakajte nič prelomové, ale je zábavná, pekne vyzerá, aj na nižších obtiažnostiach predstavuje dosť veľkú výzvu a najmä tá výprava je skvelá.

Áno, môžeme byť zlý a povedať že sa jedná o preskinovaný Tomb Raider, dokonca som čítal na internete komentár že sa jedná o najlepšiu Tomb Raider hru akú kedy recenzent hral, ale to je práve to. Že najlepšiu. V kabátiku Star Wars. Čo by viac fanúšik mal chcieť? Fantasy blbostí je v hernom svete plno, ale dobrého sci-fi pomenej. A ak je tak poctivo spravené ako Fallen Order, niet čo riešiť. O zábavu je v tomto prípade kráľovsky postarané.

 

…napríklad Attentat 1942.

Posted on Updated on

Ako by mala vyzerať škola aby bavila? Áno, ja viem, že odpoveď je, že ako DOOM, ale keď zoberieme o niečo tradičnejší vzorec vzdelávania, a vezmeme v úvahu, že sa chceme aj niečo zaujímavé z histórie naučiť, tak si asi všetci predstavíme nejakú tú historicky podloženú adventúru.

A práve takú pre nás v roku 2017 pripravili český vývojári v spolupráci s vedeckou obcou zastúpenou Filozofickou a Matematicko-fyzikální fakultou Karlovej Univerzity a Ústavom pro soudobé dějiny Akademie věd Českej republiky.

Attentat 1942 je veľmi jednoduchá adventúra, kde na na mape Prahy klikáme na jednotlivé miesta a postavy, vedieme rozhovory, hľadáme skryté predmety, občas si odbijeme nejakú tú minihru.

Vlastne by sa nejednalo o nič zaujímavé. Nebiť takej malej drobnosti, ktorá túto hru-nehru vyťahuje medzi nezabudnuteľné interaktívne zážitky. Jedná sa samozrejme o príbeh, plný emócií a ľudských osudov na pozadí historických udalostí pekne podporených fotkami, či videami.

Hra je nabitá dobovými informáciami o dobe v ktorej sa odohráva. Teda medzi “hraním” strávite pekný čas aj študovaním encyklopédie, prípadne prechádzaním si rozhovorov, ktoré ste už absolvovali len z toho dôvodu, aby ste sa spýtali na inú oblasť a dozvedeli sa niečo nové.

Samotná hra je z pohľadu grafiky ladená do čiernobielych tónov a jedná sa ozaj o primitívnu klikačku. Nejaká tá výzva vo forme minihier, alebo snahy získania všetkých bodov tu síce je, ale nemyslím si, že to je ten nosný prvok, prečo by to ľudia hrali.

Existuje tu len preto, aby nám činila študovanie zábavnejším a to je správny prístup. Z mňa palec hore, toto ma ozaj bavilo.

…napríklad Syberia.

Posted on Updated on

Prvé dva diely Syberie patria do zlatého fondu klasických click and point adventúr a tvoria žiarivé drahokamy na kráľovskej korune herných žánrov, ktoré si prešli klinickou smrťou. Pre mňa spoločne s The Longest Journey jedny z najlepších hier vôbec. A áno, vidím vás všetkých Gabrielov Knightov, Broken swordy, Monkey Islandy, Indianov Jonesov, Discworldy…kokso, to bol svet keď existovali firmy ako Sierra, či LucasArts. Ste skvelé hry. Ale Syberia má pre mňa niečo navyše. Dušu, akú žiadna iná z vás nemá. A to môžete byť aj o triedu lepšie hry (čo zase nie ste, že? :-)).

Hra ponúka príbeh mladej právničky Kate Walker vo výrazne štylizovanom svete, kde prím hrajú mechanické hračky. Od tých najjednoduchších aj po extrémne komplexné stroje. A Oscara. Príbeh, v ktorom pomáhame Hansovi Voralbergovi na ceste za mamutmi pochádza z pera belgického výtvarníka Benoîta Sokala a po hernej stránke ho zastrešila francúzka firma Microïds. Prvé dva diely vyšli v roku 2002 a 2004. Druhý diel priniesol oproti prvému najmä grafickú technologickú evolúciu. Pred očami sa nám tak striedajú rôzne lokácie, nádherne nakreslené, alebo rozanimované a do toho nás čaká množstvo rozhovorov a logických hádaniek. Oba Syberie, dva diely jedného príbehu. Hrať len jeden z nich nedáva zmysel a ochudobníte sa o nádherné rozprávanie, ktoré sprevádza navyše dosť dobrá hra.

To čo činí Syberiu v mojich očiach dokonalou je práve ľudská časť príbehu, kedy sa postupne zoznamujete a zbližujete s postavami a po čase si ich jednoducho zamilujete a budete s nimi o to hlbšie znášať ich útrapy ale aj radosti. A keď dôjde na rozlúčku, dorazí vás to. Aspoň mňa v tých rokoch určite.

No a potom v roku 2017 vyšiel tretí diel. Kopnúť si do Syberie 3 je veľmi jednoduché. Odhliadnuc od zastaranej grafiky, ktorú môžeme považovať za výtvarný zámer (viem že nie je), pekný ale celkom plytký príbeh (najsilnejšia stránka minulých dielov prakticky neexistuje), to čo hru zhadzuje úplne je otrasné technické spracovanie, ktoré ani po  rokoch od vydania nie je dotiahnuté do bez problémov fungujúceho celku.

Ani si nepamätám kedy som nejakú hru hral s klávesnicou, myšou a gamepadom naraz, lebo jednoducho nejaká činnosť sa s tým druhým proste nedala urobiť! Zlý pathfinding, miznúci kurzor myši, dlhé nahrávacie časy, zavadzajúci, pod nohy sa motajúci a totálne nesympatický Youkolovia…neviem. Príbeh bol ale pekný. Horší ako 1+2, ale nie zlý a výprava ušla tiež. Nie je to prepadák roka, ale o žiadny zázrak sa tiež nejedná. Uznávam, ako nefanúšik prvých dvoch Syberií, by som hru asi do konca neprešiel, to je fakt.

Ak má tento nedorobok slúžiť ako ukážka, toho čo všetko sa dá opraviť, tak dúfam, že pripravovaný štvrtý diel s názvom The World Before bude toho dôkazom. Vonku je zadarmo hrateľná ukážka “The Prologue”, kde pokračujeme v príbehu Kate Walker tam kde trojka zničoho-nič skončila a po tej cca hodinke musím skonštatovať že okrem toho, že sa grafika konečne priblížila k roku 2020, hra má aj v tej hodinke viac toho o čom sa trojke ani nesnívalo. Emócií a silných príbehových scén. Duša Syberie je späť. Uvidíme ako to celé dopadne, ale držím autorom prsty, lebo toto vyzerá ozaj dobre!

…napríklad Doom Eternal.

Posted on

Rok 2020 je rokom pekla na zemi. Tak nejako. Na jar sme sa dočkali príspevku do rodiny Doom hier s podnázvom Eternal, ktorý odkazuje na svojho slávneho predka Doom II: Hell on the Earth. Zjednodušene by sa dalo povedať, že sa jedná o skvelú hru. Rýchlu, dynamickú, surovú. Jedná sa o hru, ktorá, ak sa vám dostane pod kožu, už sa na žiadnu inú FPS nebudete pozerať tak ako predtým. Nejde ani o to, že Eternal je rýchly, extrémne rýchly, ale o to, že pohyb v 3D priestore preniesol na takú úroveň, že pri iných hrách budete mať jednoducho pocit, že vám tam nejaký rozmer v pohybe chýba.

Najviac kritizovaný prvok Eternal je práve skákanie a platforming všeobecne. Nejedná sa o niečo, čo by ste od hry typu Doom očakávali, ale pekne to hrateľnosť dopĺňa. Osobne mi nevadil vôbec a zabavil sa pri ňom. V neskorších častiach hry už som vyslovene nadával, že by som rád niekde preskočil a popozeral sa čo tam je a plošina, alebo tyč na zavesenie mi tam chýba:-) Navyše kvôli tomu mohli narásť úrovne nie len do šírky ale roztiahnuť sa aj do výšky. Teda už lietate ako špinavé prádlo všetkými smermi a aj to je niekedy málo a ešte nejaký by ste potrebovali :-p Z mlynčeka na mäso sa vďaka tomuto prvku stal mixér, heh.

Osobne za najväčšiu novinku v Eternal nepovažujem platforming a skoky, či rýchle úhyby (dash) ale skutočnosť, že Eternal prináša do súbojov taktiku. Lepšie povedané, keď nehráte podľa pravidiel hry, zomriete. Ale nezomriete obyčajnou smrťou. Pekelné hordy vás roztrhajú na kusy a vaša duša sa bude trápiť vo večnom zatratení. A zem zanikne. Rýchlo si budete musieť osvojiť trojlístok píla=náboje, bloody punch=život, plameňomet=shield. K tomu si prirátajte skákanie, dash, hák na dvojhlavňovej brokovnici, ktorý tiež slúži ako približovadlo a k tomu zoberte na vedomie skutočnosť, že každý nepriateľ ma iné slabé stránky a musíte k nemu pristupovať s inou taktikou, rozumej zbraňou, a na koniec si musíte uvedomiť, že slabý nepriatelia sa nevraždia. Nechávajú sa v zásobe ako chodiace lekárničky, sudy plné mäsa, krvi a nábojov. A kým si toto neosvojíte budete umierať. Často. Pre začiatočníka je Eternal sakramentsky ťažká hra.

Ale keď prídete na ten rytmus, keď sa vám pravidlá (pozor, o Eternal už tým pádom nemôžme rozprávať ako o tupej strieľačke!) dostanú pod kožu…fúu…to je jazda:-p Peklo na zemi. A Marse a vôbec, všade kde prídete.

Novinkou je príbeh, ale kašľať naňho, viac ma potešil domov hlavného hrdinu, Doom Slayer-a. Pekne zariadený, plný eastereggov a odkazov (schválne si skúste pozrieť názvy kníh v knihovničke, alebo prečítať názvy adresárov na ploche počítača). A potom je tu Daisy. Legendárny zajačik. Slayer má v počítači jeho fotky (resp. adresár s tým názvom), narazíte na klietku s krmivom, dokonca sa dá sem tam zahliadnúť aj počas hrania.

Eternal by som sa vďaka pohybu dotiahnutému k dokonalosti a pridaním taktických možností nebál prirovnať k Doom 3 (Samozrejme nie hrou ako takou, oproti hororovej trojke, je Eternal hádam najväčšia a najzbesilešia rezanica v sérii). Je to taká zmena oproti klasickým Doom hrám ako boli prvý, druhý diel či verzia z roku 2016, že podobne ako trojka bude vyčnievať niečím výnimočným. A uvidíme s čím prídu autori v budúcnosti. Zatiaľ sa môžme tešiť na samostatný prídavok s názvom Ancient Gods. Držme palce nech sa vydarí.

…napríklad Rage 2.

Posted on Updated on

Keď som sa dozvedel, že pokračovanie môjho obľúbeného Rage nemá na starosti ID Soft, niesol som to ozaj ťažko. Avalanche nie je zlé štúdio a ani Just Cause neboli zlé hry, ale Rage, resp. hry od ID Softu majú v sebe neopísateľnú charizmu, ktorá ma k nim vždy priťahovala.

A povedzme si na rovinu. Rage 2 ju nemá.

Rage 2 je vo všetkom väčšia ako jej predchodca. Má väčší svet, viac RPG mechaník, viac lootu….Vtipne by sa dalo napísať, že oblastí, ktoré nemal dobré ani prvý diel, je tu viac, sú komplexnejšie a teda druhý diel v nich zlyháva ešte viac ako prvý:-)

Je tu ale jedno našťastie. Rage 2 je stále vynikajúca strieľačka!!! Misie sú rýchle, dynamické, krupnutie lebky pri headshote je ako spev anjelov a pohladenie na duši!

Hlavných misií je v hre tuším 10 a v princípe im niet čo vytknúť. Teda maximálne, to, že ich je tu len 10. Svet je rozdelený do viacerých zón, ktoré sa líšia hlavne vizuálom a vy pre troch hlavných hrdinov plníte hlavné, ale aj vedľajšie misie. Tie pozostávajú z hľadania árch, v ktorých sa naučíte nové vlastnosti, ničenia mutantských úľov, hľadaní meteoritov, zosteľovaní strážnych veží, čistenia táborov s grázlami a tak ďalej. Typy vedľajších misií sa logicky opakujú, ale ponúkajú vcelku dostatočnú pestrosť aby ste si mohli hrať to čo vás baví a striedať si to.

Do toho si prirátajte všadeprítomné prestrelky v otvorenom svete, preteky, naháňanie konvojov, mutantTV…robiť tu je čo, o tom niet pochybností. Navyše ak si k tomu prirátate celý ten ansámbel RPG nezmyslov ako vylepšovanie zbraní, vlastností či osobných charakteristík, zbieranie áut, či úplne obyčajný loot, tak chápete, že v tejto hre sa nejaká tá desiatka hodín stratí úplne bez problémov.

Len problémom je skutočnosť, že ako v každej openworld hre, stereotyp a nuda prídu ani sa nenazdáme. A potom sa otočíme na hlavný príbeh a ten v Rage 2 skončí…vlastne tak rýchlo ako v Rage 1. Akurát tam chýbala tá omáčka okolo a celkovo sa mi zdá, že prvý diel mal o dosť väčšiu charizmu ako tento, celkom podarený, ale nie dokonalý, diel druhý. Zabaviť však zabavil dokonale.

…napríklad mladá krv.

Posted on Updated on

Povedzme si to rovno, existuje vôbec niekto, kto si po prvom spustení posledného dielu Wolfenstein s podtitulom Youngblood nespomenul na kompletnú škálu nadávok, ktoré sa za celý svoj život naučil?

Ťažko.

Youngblood pritom nie je zlá hra. Nie je skvelá (nezabudnuteľná bohužiaľ áno), ale nie je úplne zlá. Prečo dopadla ako dopadla, a prečo si nemyslím že je to zlá hra a v podstate ma nejaký čas aj bavila, musíme hľadať hneď v úvodných titulkoch.

A slove “Arkane”.

Youngblood je totiž Wolfenstein ako bol napríklad New Order len veľmi okrajovo. Keď sa od tohto odprostíme a skúsime si predstaviť hranie Dishonored oblečeného v kabátiku Wolfenstein, nedostaneme síce ani dobrý Dishonored, ani dobrý Wolfenstein, ale kupodivu vcelku zábavnú a dlhú hru.

Teda zábavnú a dlhú. V prvom rade stereotypnú. Hra sa odohráva v obmedzenom priestore, ktorý sa prakticky nemení. Nepriatelia tí istí, na tých istých miestach, stále dookola. A vy raz tam, potom naspäť. Raz doľava, raz doprava a naopak. Vždy po tých uličkách, vždy okolo tých istých nepriateľov. A to omrzí. RPG prvky mi prídu navyše, komplexnosť prostredia zbytočná a otravnú sestru by ste najradšej zastrelili ako prvú. Alebo radšej zomreli vy.

Napriek tomu, keď som sa do Youngblood zažral, bavil som sa. Potom som si dal chvíľku pauzu a keď som ju zapol nechápal som, čo ma na hre bavilo. Prinútil som sa ju chvíľu hrať a opäť ma bavila…tak ja neviem. Existuje viac lepších hier…a toto…experiment, ktorý môže zabaviť, ale aj nemusí. Ale že nevyšiel sa dá povedať určite.

…napríklad hra Ape Out.

Posted on

Predstavte si procedurálne generovanú hudbu s prevládajúcimi bicími. Živý rytmus, ktorého vyvrcholením je divoký prechod alebo cinknutie činelu. A do toho si predstavte gorilu, bludisko, stráže. Každé zabitie je sprevádzané cinknutím činelu, každá zmena rytmu hrania je opantaná rytmom hudby. Ovládanie je presné, dynamika vysoká. Grafika štýlová ako sa poriadnu indie hru patrí. A mozog, ten nemusí rozmýšľať. Stačí, že sa nechá unášať rytmom prskajúcej krvi.

Ape Out je jednoduchá mláťačka, v ktorej vidíte svojho avatara  z pohľadu zhora. Hru vytvoril vývojár Gabe Cuzzillo a vyšla 28 februára 2019. Cieľom hry je prejsť bludiskom na druhú stranu. Hra je rozdelená na viacero aj vizuálne aj hudobne rozdielnych úrovní a či sa pokúsite bludiskom len prebehnúť, alebo si vychutnáte každého zmrda, ktorý vás chce odpraviť, je len na Vás.

Fakt ale je, že sa pri tom budete,za sprievodu oceňovaného hudobného sprievodu, neskutočne baviť.

…napríklad hra Inside.

Posted on Updated on

Umierate v hrách radi? Lebo ak áno, mám pre vás dobrú správu. Tento svoj fetiš môžete utopiť v skvelej hre s názvom Inside. Jedná sa druhú hru dánskeho štúdia Playdead presláveného svojou hrou Limbo (uf koľko nervov som pri ňom stratil :-p ).

Jedná sa o 2D hru, v ktorej sa pohybujete doľava doprava, sem tam hore a dole a samozrejme skáčete. Ďalšie a jediné ďalšie tlačidlo je tlačidlo na interakciu, ktorým riešite niekedy jednoduchšie a niekedy zapeklitejšie hádanky zapadajúce do 3D sveta (aj keď vy sa pohybujete len v dvoch rovinách).

Silnou stránkou hry je jej svižnosť a plynulosť doplnená o skvelú atmosféru totalitného sveta budúcnosti. Miestami hra pripomína takú pecku ako bol Another World. V hre utekáte pred policajtmi, psami, besnými zvieratami; popasujete sa s krajinou a prvkami do nej rozmiestnenými a na pomoc vám príde aj ovládanie miestnych ľudí pomocou nejakého telepatického prístroja, či čo to bolo.

Celá hra skvelo zabaví, atmosféra je neskutočná a ozaj sa dobre zabavíte. Jaj…a budete umierať, ale na to ste už došli, že? 🙂

…napríklad herné Metro.

Posted on Updated on

Metro je séria hier, ktorá vychádza z kníh ruského autora Dmitrya Glukhovského. Štúdio 4A Games pre nás hry z tohto prostredia vytvára už pekných 10 rokov. Séria má tri hlavné diely a niekoľko DLC a redux edícií. Jedná sa o strieľačky z pohľadu prvej osoby, ktoré kladú dôraz na prežitie a hutnú postapokaliptickú atmosféru.

A to je práve jedna z vecí, ktorá je pre túto hernú sériu unikátna. Všetky tri hry kladú dôraz na príbehovú stránku a tá je v hernom svete perfektne prepojená s atmosférou rádioaktívneho sveta v ktorom sa nachádzajú maličké bašty života ukryté v kobkách moskovského metra. A život o prežitie je boj. Boj medzi jednotlivými frakciami a stanicami, boj s mutantmi a boj s rádioaktivitou.

Na doom štýl sa v tomto svete nehraje. Nábojmi treba šetriť, keď sa dá ísť aj potichu a nechať si mrazivú atmosféru zarezávať sa pod kožu.

Najmä prvý diel, Metro 2033, mi prišiel zo všetkých najviac hororový, ale úprimne najviac som užil druhý diel Last Light (2013), hlavne z toho dôvodu, lebo sa mi videlo, že mal viac odladené stealth mechaniky a celkovo mi prišiel po hernej stránke taký nejaký zábavnejší. To mohlo byť spôsobené aj tým, že nebol tak náročný na survival mechaniky ako prvý diel a aj tá atmosféra nebola tak ťaživá. Oba diely som hral v Redux edícii, ktorá bola po grafickej stránke nádherná a vlastne tu niet čo riešiť. Jedná sa o výborné hry a keď nemáte nič proti niekoľkým desiatkám hodín pozerania do tmy určite ich odporúčam.

Trochu zo zabehnutého štýlu sa snaží vykročiť zatiaľ posledný diel s názvom Exodus (2019). Ten prináša otvorený svet, putovanie vlakom a niekoľko rôznych prostredí, ktoré v kontexte metra vyzerajú ozaj úchvatne. Hra je tak akoby pomyselne rozdelená ne niekoľko menších uzatvorených častí, z ktorých si môžete každú prejsť trochu iným spôsobom, alebo užívať si v nej niečo iné.

Musím sa priznať, že práve “otvorený” svet mi sedel na tejto hre najmenej. Hra je aj napriek tomu prísne lineárna a medzi jednotlivými bodmi veľmi niet čo robiť. V niektorých prípadoch je cesta medzi nimi ozaj ako za trest. Všetko ale vyvažuje perfektná hrateľnosť na miestach “kde-sa-niečo-zásadné-deje”. A to je šupa. Čas a priestor v tom momente strácajú zmysel, a ostanete existovať len vy, monitor a Metro.

Všeho-všudy, ak ste fanúšik akčných hororových hier z pohľadu prvej osoby, metro ste si už dávno prešli, ale ak nie, tak ozaj niet na čo čakať.